RSS

Dumky Podvečerné: Ja, pes Dino alias Detektív oriešok

27 dec

Autor: Slavomíra Kotrádyová

Súťažná kategória: II. PRÓZA – poviedka


Ja, pes Dino alias Detektív oriešok

1.
Tri  hnedé  bodky  v  orieškovej  srsti!
To  som  ja,  Dino!
Dve  hnedé  bodky,  to  sú  moje  oči,  sú  na  mne  najkrajšie, guľaté,  čokoládové,  zvedavé.  Kto  sa  do  nich  zahľadí,  je  môj.
Tretia  bodka,  to  je  môj  ňufáčik,  všade  ho  strkám, všetko  chcem  vedieť.
Nedivím  sa,  že  ma  jeden  pán  pomenoval  Detektív  oriešok.
Bol  to  ten  veľký  čierny  muž,  ktorý  pre  mňa  prišiel  do  útulku.
Mal  som  strach,  keď  ma  zdvihol  vysoko  do  náručia.
Bol  som  ešte  maličký  a  smútil  som  za  mamou.
Stále  som  na  ňu  myslel,  bola  taká  teplá,  voňala  mliečkom, a  keď  som  ležal  pri  jej  boku,  cítil  som  sa  v  bezpečí.
Často  sa  mi  o  nej  snívalo.
Boli  sme  štyria.
Potom  začali  prichádzať  ľudia  a  pomaly  nás  ubúdalo.
Iba  mňa  nikto  nechcel.
Posledného  ma  odtrhli  od  mamy  a  strčili  do  útulku.
Prvá  noc  bez  nej  bola   príšerná.
Chvel  som  sa  na  celom  tele  a  volal  som  ju.
Hľadal  som  jej  teplý  dych.
Kňučal  som  a  plakal.
Bol  som  zúfalý!
Sám  v  čiernej  chladnej  noci.
Navôkol  stony  psov.
Čo  so  mnou  bude?

2.
A  potom  prišiel  ten  veľký  čierny  muž.
Naložil  ma  do  auta  a  viezol  do  neznáma.
To  ma  už  premohla  moja  sebavedomá  povaha  a  cestou  som  mu  roztrhal  tričko, rozhodne  malo   potom  zaujímavejší  strih.
No  ten  dobrák  sa  na  mňa  nenahneval.
Vtom  auto  zastalo.
Všetci  z  neho  vystúpili  a  mňa  niesli  so  sebou.
Prešli  sme  dlhou  záhradou  okolo  voňavých  orgovánov  a  pred  nami  sa  objavil  nízky  dom  so  sedlovou  strechou.
Bolo  v  ňom  viac  veľkých  ľudí.
Zvláštne  sa  na  mňa  dívali,  obzerali  si  ma  zo  všetkých  strán,kritizovali  moje  krátke  nohy,  nízky  vzrast  a  vôbec  si  nevšímali  moje  prednosti. Neustále  ma  porovnávali  so  svojím  bývalým  psom.To  ma  rozčúlilo  a  začal  som  vrčať.No  a  tým  som  si   „prilepšil.“
Rozhodlo!
„Mne  sa  nepáči,  ja  ho  nechcem!“  povedala  rázne  veľká  tmavovlasá  a  škaredo
na  mňa  zazerala.  Nevedela  sa  spamätať  zo  straty   milovaného  psa  a  nikoho
nechcela  vidieť  na  jeho  mieste,  mňa  najmenej.
„Keď  ho  nechcete,“  povedal  veľký  čierny  muž,  s ktorým som  prišiel,  „vrátime  ho  do  útulku.Asi ho utratia.“

3.
Nikto  by  sa  nedozvedel,  aké  šťastie  prinesiem  do  tejto  rodiny,  keby  veľkú  svetlovlasú  nepremohla  ľútosť.
Vidíte  aké  užitočné  je  rozhodovať  srdcom?
Niekedy  takéto  rozhodnutie  môže  zachrániť  život.
Ona  presvedčila  ostatných,  aby  si  ma  nechali.
Chvíľu  ma  pozorovali  a  rozmýšľali,  či  svoje  rozhodnutie  neoľutujú.
Hneď  prvý  deň  som  ich  poriadne  vystrašil!
Uprostred  hry  som  sa   zrazu  vyvrátil  na  chrbát,  labky  mi  rozhodilo  a  vystrelo  dohora.
Celý  som  stuhol.
Všetci  si  mysleli,  že  som  mŕtvy.
No  ja  som  len  tvrdo  zaspal.
To  je  moja  obľúbená  spánková  poloha.
Keby  ste  ma  videli,  umriete  od  smiechu.

4.
Zobudil  som  sa  večer.
Dostal  som  tanierik  teplého  mlieka.
Veľké  ruky  ma  hladili  po  hlave.
Bolo  to  príjemné.
Nevyhodili  ma  do  tmavej  noci,spal  som  dnu  v  teple  a  suchu.
Priplichtil  som  sa  k  svetlovlasej,  neskôr  som  zistil, že  reaguje  na  meno  Slávka,
pocítil  som  zvláštne  teplo  a  bezpečie  ako  u  mamy.
Položil  som  hlavu  na  jej  plece  a  sladko  som  zaspal.
Pocit  opustenosti  a  samoty  sa  vytratil.
Vraj  chrápem!

5.
Pod  sebou  som  zbadal  vodu.
Už  je to  tu!
Chcú   ma  utopiť!
Ani  ma  nenapadlo,  že  ma  chcú  okúpať.
Špina  je  vec  názoru!
Ten,  kto  nie  je  čistý,  nemusí  byť  ešte  špinavý,
a  kto  nie  je  špinavý,  nemusí  byť  ešte  čistý.
Z  môjho  pohľadu  som  čistý  dosť!
Slávka  si  to  nemyslela,  ponorila  ma  do  vody  a  začal  sa  boj.
Labkami  som  rozrážal  hladinu.
Voda  špliechala  na  všetky  strany.
Slávka  sa  nevzdávala,  rozhodla  sa  vyhrať.
Ale  ja  tiež!
Ľudia  si  vždy  musia  presadzovať  svoje.
Nikto  sa  nepýta  na  názor  obyčajného  psa.
Lenže  osobnosti  sa  nepoddávajú!
A  ja  som  osobnosť!
Pevne  som  sa  rozhodol,  že  si  svoje  psie  práva  vybojujem.
V  tej  kuca – paci  už  vôbec  nebolo  jasné,  kto  koho  vlastne  kúpe!
Slávka  bola  mokrá  ako  ja  a  ja  som  bol  mokrý  ako  Slávka.
Obaja  sme  boli  mokrí,  ale  nikto  nebol  umytý.
Vyšlo  to  až  na  druhý  pokus.
Keď  mi  vysvetlili,  že  pre  toto  prostredie  nie  som  dosť  čistý,  nechal  som  sa  okúpať.
Ale  dobrovoľne!
Násilie  nestrpím!
Svoj  názor  som  však  nezmenil.
Z  môjho  pohľadu  som  čistý  dosť,  hlavne  na  duši.
S  telom  nech  si  robia,  čo  chcú.
Len  nech  ma  neutopia!

6.
Slávke  som  veril.
No  keď  ma  jedného  dňa  vzala  do  auta,  náramne  som  sa  vyľakal.
Bál  som  sa,  že  ma  zase  niekde  odvezú,  veď  s  autom  som  už  mal  svoju  skúsenosť.
Triasol  som sa,  strkal  hlavu  do  jej  dlaní.
Auto  zastalo  v  akejsi  zelenej  krajine.
Žiadne  domy!
Pred  nami  sa  rozprestierala  veľká  lúka,  tráva  bola  mäkká  a  šťavnato  voňala.
Drobčil  som  Slávke  za  pätami  a  nespúšťal  ju  z  očí.
Zrazu  sa  mi  do  cesty  postavila  tučná  ropucha,  vyvaľovala  na  mňa  svoje  vytreštené  oči,  urobila  hrozné  kvak  a prudko  vyskočila.
Ja  som  vyskočil  tiež!  Ale  od  strachu!
Slávka  videla,  že  som  poriadne  vystrašený,  a  tak  ma  vzala  na  ruky.
Obzeral  som  si  z  tej  výšky  krajinu  a  všetko  ma  zaujímalo.
Bolo  to  nádherné!
Oblé  zelené  kopce  sa  v  diaľke  dotýkali  nezábudkovomodrej  oblohy,báza  omamne  voňala  a  lahodný  vánok  z  nej  unášal  obláčiky  zlatého  peľu.
Nikde  ma  neodviezli,  vrátili  sme  sa  späť.
Náramne  som  sa  potešil,  že  som  doma.
Zásadne  som  však  zmenil  svoj  postoj  k  autu.
Len  čo  sa  objaví  v  záhrade,  vystriehnem  chvíľu,  keď  sú  dvere  otvorené,  vyskočím  na   predné  sedadlo…A  čakám!
Pripravený  na  ďalší  výlet.
Škoda,  že  nemám  vodičák!

7.
Od  dobrej  stravy  som  sa  pekne  zaguľatil,  oriešková  farba  srsti  nadobudla  zlatistý  odtieň  a  hodvábny  lesk.
V  záhradách,  kde  majú  psov,  visia  na  plotoch  tabuľky  s  nápisom:
„Tu  strážim  ja!“
Na  našom  plote  nevisí   ešte  žiadna,  pretože  nemôžu  nájsť  tabuľku  s  nápisom:  „Tu  strážia  mňa!“
Nie  že  by  som  nebol  dosť  smelý,  pustím  sa  i  do  vlčiakov  a  nezastrašia  ma  ani  bojové  plemená,  hlavne  keď  sú  za  plotom.
Hlasným  brechotom  však  dávam   na  vedomie  celej  ulici,  že  som  tu.

8.
Veľmi  rád  chodím  na  vychádzky,  hoci  priznávam,prvá  ma  poriadne  vystrašila.
Uviazali  mi  niečo  na  krk.
Vtedy  som  ešte  nevedel,  že  je  to  obojok.
Kým  som  pochopil,  že  bez  neho  žiadna  vychádzka  nebude,  odniesli  si  to  dva  celkom  nové  kúsky.
Prehryzol  som  ich.
Ja  sa  len  tak  nedám!
Čo  na  tom,  že  neboli  práve  najlacnejšie.
Veď  ma  za  ne  aj  poriadne  vyplatili.
Neskôr  som  zistil,  že  obojok  je  ohromná  vecička.
Len  čo  mám  obojok  na  krku,  vyrážame!
Do  uličiek  nášho  pôvabného  mestečka.
Každá  má  svojich  psov,  závistlivo  pozerajú  zo  svojich  záhrad  a  dvorov.  Slušne  ich  pozdravíme  a  prehodíme  pár  slov,  vlastne  štekov.
Ulicami  sa  nesie  vôňa  orgovánu,  jazmínu,  ruží,  čerstvo  pokosenej  trávy,  padajúceho  lístia,  dozrievajúcich  jabĺk,  dažďa,  vetra,  snehu…
Niekedy  sa  zo  všetkých  domov  šíri  vôňa  slepačej  polievky,  vtedy  je  nedeľa.
Keď  sa  Slávka  začne  obúvať,  v  okamihu  mám obojok  v  papuľke.
Nech  si  uvedomí,  že  na  vychádzku  sa  bezo  mňa  nepôjde!

9.
„Čo  to  má  Dino  v  papuľke?“  opýtala  sa  Števka.
„Preboha!“  skríkla  Slávka.
Neviem,  čo  robia  zase  paniku!
Len  som  v Slávkinej  taške  našiel  niečo  na  hranie.
Hrdo  som  niesol  v  zuboch  zelenú  stoeurovku.
Úpenlivé  prosby  ani  ostré  vyhrážky  nepomohli.
Svojho  vzácneho  úlovku  som  sa  nemienil  vzdať.
Akoby   som  poznal  jeho  hodnotu.
Lietal  som  okolo  stola  a  celá  rodina  za  mnou.
To  bola  zábava!
Náramne  sa  mi  to  páčilo!
Konečne  ma  dnes  vzali  na  vedomie!
Vtom  niekto  z  nich  dostal  nápad  a  už  aj  držal  nado  mnou  klobásu,  ktorú  bleskovo  schmatol  z  chladničky.
Predsa  ma  dostali!
Okamžite som  sa  rozhodol.
Vypľul  som  stoeurvku  a  vrhol  sa  na  klobásu.
To  bola  teda  drahá  klobása!
Obe  strany  však  boli  spokojné.
Ja  som  mal  voňavú  klobásu  a  oni  svoj  uslintaný  zelený  papierik.  Stoeurový.
To  bol  obchod!
Vymeniť  papierik  za  klobásu!
Ľudia  vôbec  nevedia,  čo  je  v  živote  dôležité!

10.
Lipy  sladko  voňajú  a  bzučia.
Obloha  je  vysoká.
Slnko  páli,  teplý  vetrík  ochladzuje.
Tráva  sa  kolíše.
A  my  sme  šťastní,  v  prírode,  za  mestom,  ďaleko  od  hlučného  davu.
Vychutnávam  voľnosť.
Hopkám,  skáčem,  behám,  lietam.
Hľadám  vône.
My  psy  máme  taký  zvyk,  radi  sa  vyváľame  v  tom,  čo  nám  vonia,aj  keď  to  ľuďom  práve  nevonia.
Nám  psom  totiž  voňajú  aj  smrady.
A  jeden  taký  voňavý  smrad  som  práve  našiel.
Bol  veľký  ako  tanier  a  ostal  v  tráve  po  krave.
To  bol  nádherný  smrad!
Ľahol  som  si  doňho  a  s  rozkošou  som  sa  v  ňom  vyváľal.
My  psy  tomu  vravíme  „splynúť  s okolím“.
Ľudia  to  poznajú  tiež,  len  tomu  hovoria „ prispôsobiť  sa“.
Keď  som  pribehol  k  Slávke,  bolo  jej  jasné,  čo  mám  na  sebe.
A  nielen  podľa  vône!
Pôvodne  mám  farbu  zrelého  obilia,  no  teraz  som  bol  hnedý  ako  ten  smrad.
Slávka  vykrúca  nos,  chytá  sa za  hlavu.
Neviem,  čo  sa  jej  nepáči!
Tak  pekne  som  „splynul  s okolím“!

11.
Auto  je  vonku!
Už  som  sa  tešil  na  výlet!
Slnko  zalievalo  záhradu  teplým  svetlom  a  sľubovalo  pekný  deň.
Ale  auto  sa  nehýbalo.
Niekto  pod  ním  ležal.
Bol  to  starší  pán.
Odkiaľ  som  mal  vedieť,  že  ho  opravuje!
Chodil  som  nedočkavo  okolo  auta  a  čakal,  kedy  sa  dvere  na  ňom  otvoria.
Vtom  ma  niečo  zaujalo!
Bolo  to  okrúhle,  guľaté,  hladké!
Keď  som  to  oblízal,  nebolo  to  sladké!
„Čo  je  to?“  rozhorčene  skríkol  pán  spod  auta  a  utieral  si  mokrú plešinu.
Ako  som  mal  vedieť,  že  to  guľaté,  čo  ma  zaujalo,  je  jeho  plešina?
Takto  to  dopadne,  keď  mi  nikto  nič  nevysvetlí!

12.
Sneží.
Ticho  a  poeticky.
Sedím  na  okne  a  čakám  Slávku.
O  takom  čase  sa  vracia  zo  školy.
Zrazu  som  ju  zbadal!
Od  radosti  sa  niekedy  aj  pocikám.
Zvítanie  je  vždy  búrlivé!
Trikrát  okolo  stola!
Lízanie  nemá  konca!
Nič  z  toho  sa  dnes  nekonalo.
Slávka  prišla  domov  mrzutá,  lebo  bola  hladná.
Jediné,  čo  ju  zaujímalo,  bol  tanier  s  obedom.
Dnes  bol  jej  obľúbený!
Vyprážaný  kurací  rezeň.
Už  si  sadala  ku  stolu,  keď  zazvonil  telefón.
Vyskočil  som  k  nemu  a  keby  nie  Slávky,  vybavím  to!
Viem  telefonovať,  často  telefonujem  so  Števkou,  len  mi  Slávka  musí  pridržať  slúchadlo.
Slávka  dotelefonovala  a  neverí  vlastným  očiam.
Rezeň  je  preč!
„Môj  obed!“  zakvílila.
Lenže  mňa  už  nebolo!
S  výčitkami  svedomia  ju  pozorujem  spod  pohovky  a  čakám,  kedy  sa  zmieri
s  tým,  že  dnes  už  obedovať  nebude.
A  ak,  tak  nie  vyprážaný  kurací  rezeň.
Viem  o  tom  niečo.
Veď  ho  mám  v  brušku!
Bol  naozaj  dobrý!

13.
Tie  sýkorky  ma  hnevajú!
Lietajú  si  po  záhrade  ako  sa  im   páči.
To  je  evidentné  narušenie  môjho  vzdušného  priestoru!
Nikto  im  nedal  súhlas  na  prelet!
A  ešte  ma  aj  provokujú.
Darmo  na  nich  brešem!
Sedia  si  na  strome  a  vôbec  ma  neberú  na  vedomie.
Zneužívajú,  že  nemám  krídla.
Poriadne  to  nabúralo  moje  psie  sebavedomie.
To  im  nedarujem!
Prišla  jar,  sneh  sa  strácal,  zem  voňala.
Slávka  pripravila  vtáčikom  búdku  a  stále  im  tam  niečo  dobré  nasype!  Mak,  slnečnicové  semienka…samé  vtáčie  dobroty.
Presne  viem,  kedy  sa  zlietnu  na  raňajky!
To  je vhodný  čas  na  pomstu.
Našťastie  vtáčia  búdka  bola  pomerne  nízko!
Ja  nemôžem  ísť  hore,  ale  vy  sa  nedostanete  dole,  drobce!
Nedovolil  som,  aby  sa  k  búdke  čo  i  len  priblížili.
Ja  vám  ukážem,  kto  je  tu  pánom!
A  predstavte  si,  ako  mi  prešli  cez  rozum!
Sedeli  na  strome  už  dosť  dlhú  chvíľu  a  videl  som, že  strácajú  so  mnou  trpezlivosť.
Jedlo  ich  však  lákalo.
Zrazu  jedna  sýkorka  zapípala,  vzlietla  a preletela  na  susedný  strom.
A  ja  poďho  za  ňou!
Kým  som  si  to  s  ňou  vybavoval  tam,  zletela  druhá  sýkorka  do  búdky
a  dostala,  čo  chcela.
Potom  si  to  vymenili.
Takto  sa  dať  nachytať!
Poučil  som  sa,  že  pánom  situácie  nie  je  ten,  kto  breše, ale  ten,  kto  rozmýšľa.

14.
Vstal  som  do  voňavého  konvalinkového  rána.
Čo  dnes  podniknem?
Vybehol  som  do  záhrady  a  zrazu  som  zbadal  sliepky.
Perie  by  bolo  lietalo,  keby  som  si  zrazu  nespomenul  ako  sa  mi  raz  podarilo  sliepku  chytiť.
Bolo  to  úplne  nevinné!
Sliepky  sa  nejakým  spôsobom  dostali  zo  svojho  dvorčeka  do  záhrady  a  zobkali  šťavnatú  májovú  trávičku.
Výborne!
Budem  mať  spoločnosť.
Rozbehol  som  sa  k  nim,  ale  oni  to  vôbec  nepochopili  a  splašene  sa  rozutekali  na  všetky  strany.
Chcel  som  im  to  vysvetliť.
Jednu  som  dolapil  a  prinútil  som  ju,  aby  sa  mi  venovala.
Hral  som  sa  s  ňou  dovtedy,  kým  neprestala  javiť  známky  života.
Zo  štyroch  sliepok  som  urobil  magickú  trojku!
Keď  ju  našli,  chuderku,  dostal  som  poriadny  výprask!
Nikto  sa  so  mnou  nerozprával,  nikto  ma  nepohladil.
A  tie  reči!  Stále  dookola:  „Úbohá  sliepka!“  „Zlý  pes!“
Veľmi  som  sa  hanbil!
Som  rád,  že  je  to  za  mnou.
Takže,  vybehol  som  do  záhrady  a  zbadal  som  ich.
Sliepky!
Poľovnícka  krv  vo  mne  zovrela!
Vbehol  som  medzi  ne,  sliepky  sa  zdvihli  na  krídla  a zúfalo  kotkodákali.
To  mám  rád!
„Dino!“  skríkla  Slávka.
Razom  som  si  na  všetko  spomenul!
Otočil  som  sa  a  začal  utekať.
Nie  však  k  Slávke!
Labkou  som  si  otvoril  dvierka  do  ohrady,  v  ktorej  mám  búdku  a  vbehol  som  dnu.
Zatvoril  som  sa!
Sám  pred  sebou!
Uvedomelo!
No  nie  som  zlatý?
Odvtedy  to  robím  stále!
Len  čo  vidím  sliepky  na  dosah,  idem  sa  radšej  zatvoriť.
Pre  istotu!
Nebudem  si  robiť  problémy  pre  nejaké  „sliepky“!

15.
Dnes  sme  sa  vybrali  do  ulíc  nášho  mesta.
Okná  sa  otvárali,  snehovobiele  záclony  v  nich  jemne  povievali.
Vetrík  unášal  zo  záhrad  krehké  lupienky  jabloňových  kvetov  a  sypal  ich
pod  nohy.
Zniesli  sme  pohľad  z  rozkvitnutých  jabloní  a  nadýchli  sa  sviežej  jabloňovej  vône.
Dnes  sme  mali  nanešťastie  šťastie  na  samých  čudných  ľudí,  vrážali  do  seba  a  vôbec  sa  nevideli  a  určite  nevideli  ani  jablone.
Oproti  nám  kráčala  mladá  žena,  vlastne  nekráčala,  niesla  sa  v  obláčiku  vône  od  Diora, značkové  šaty,  značkové  topánky,   značkový  pohľad.  Nevšímavo  prešla  okolo  nás  a  stratila  sa  v luxusnom aute.
Obišiel  nás  malý  muž  s velkým sebavedomím,  arogantný  chlapec  s  empé  trojkou, empé  štvorkou,  a  ešte  neviem  s  empé  čím…
Hrôza!
To  bol  deň !
Až  na  tie jablone.

16.
Viete,  čo  som  zase  vyviedol?
Vonku  pršalo.
Mesto  sa  ponorilo  do  hustého  dažďa.
Nečas  ma  prinútil  ostať  dnu.
Nudil  som  sa.
Slávkina mamka sa  práve  česala  a  položila  niečo  na  stoličku.
Bolo  to  mäkké  a  príjemné.  Tak  som  si  to  požičal.
Niesol  som  to  víťazoslávne  v  zuboch  s  úmyslom  roztrhať  „to  niečo“  na  čo  najväčší  počet  najmenších  kúskov.
To  je  moja  obľúbená  hra!
Videl  som  síce,  že   niečo  hľadá,  ale  nevenoval  som  tomu  pozornosť.
Všimol  som  si  len,  že  si  ma  všimla.
A  okamžite  mi  vysvetlila,  čo  mám  v  zuboch!
To  vysvetlenie  bolelo!
Chlpatá  hračka,  s  ktorou  som  zametal  podlahu,  bola  parochňa.
Stoeurová.  Najnovší  model  s  mahagónovým  odtieňom.
Môj  prvý  skalp!
Ja  naozaj  neviem,  s  čím  sa  mám  vlastne  hrať.

17.
Viem,  že  Slávka  o  mne  píše  knihu.
Rozhodol  som  sa,  že  bude  poriadne  hrubá,  preto  stále  niečo  vyparatím.
Príhody  jej  sypem  do  pera.
Celé  popoludnie  som  bol  zatvorený  vo  svojej  búdke.
Celé  popoludie  niekto  vyzváňal.
Raz  vybehla  z  domu  Slávka,  raz  Števka,  dva  razy  Slávka,  tri  razy  Števka.
Pri  bráničke,  na  ktorej  je  zvonček  však nikto  nestál
Keďže  záhrada  je  dlhá,  tie  sa  nabehali!
Ulica  bola  prázdna.
Nikde  nikto,  ani živej  duše.
Už  ich  to  poriadne  hnevalo.
Kto  toľko  vyzváňa ?
Mohli  by  upodozrievať  susedových  chlapcov,  lenže  tí  práve neboli  doma.
Bola  to  skutočná  záhada.
Keďže  ma  občas  volajú  Detektív  oriešok,  celú  záhadu  vám  objasním.
Ako  to  v  dobrej  detektívke  býva,  páchateľ  je  vždy  veľmi  nenápadný.
Viete,  kto  stojí  za  celým  prípadom?
No  predsa  ja!
Telefónny  drôt  viedol  od  bráničky  k  domu  práve  ponad  moju  búdku.
No  a  ja  som  ho  prehryzol.
Volty-  nevolty,  vo  fyzike  sa  nevyznám,  keďže  žijem,  asi  ma  nezabilo.
Ale  asi  ma  zabijú !
Rozhryznutý  drôt  visel  nad  búdkou,  no  a  keď  som  na  ňu  vyskočil  a  zakýval  chvostom, dotkol  som  sa  ho  a  zvonček  začal   zvoniť.
To  je  vynález!
Asi  si  ho  dám  patentovať.

18.
Hocijaké  jedlo  mi  nechutí!
Som  gurman!
Granule?   Jedlo  pod  psa !  To  nie  je  nič  pre  mňa !
Ja  milujem  kulinárske  lahôdky,  Slávkinu kuchyňu.
Aj  na  stolovanie  si  potrpím!
Keď  som  hladný,  sadnem  si  na  stoličku,  pekne  za  stôl, labky  slušne  pred seba.
Neviem,  čo  je na  tom  vtipné,  prečo  sa  všetci  tak  zabávajú. A  už  vôbec  nechápem, prečo  ma  vtedy  ohrozujú  fotoaparátom,  ktorý,  mimochodom,  neznášam.
Slávka  sa  vždy  dovtípi,  že  si  práve  objednávam.
Na  obsluhu  si  rozhodne  sťažovať nemôžem,
Prepitné  dávam  očami.
A  dosť  vysoké!

19.
Čo  nemám  rád?
Rozhodne  notebook.
Keď  to  na  Slávku  príde, sadne  si,  notebook  položí  na  kolená, sústredene  doňho  pozerá a trieska  doňho  prstami…vyzerá  ako  nepríčetná.
Vtedy  mám  o  ňu  skutočné  obavy.
Snažím  sa  jej  pripomenúť.
Najprv  ju  hypnotizujem  očami,  potom  to   skúšam  s  brechaním.
Keď  nič  nepomáha,  vyvalím  sa  jej  na  klávesnicu.
Minule som jej do  textu napísal celý riadok paragrafov §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
Až sa zľakla!
Nech  sa  mi  venuje!!!
Mňa  predsa  nemôže  nahradiť  nejaká  technika !
Nedovolím,  aby  zničila  náš  vzťah !
Napokon  to  vzdá !
Čo  iné jej  ostáva,  keď  ju  bránim  pred  technikou  vlastným  telom.

20.
Lúka  sa  zvažovala  k  potoku.
Voda  v  ňom  spievala  a  unášala  vŕbové  listy  nevedno  kam.
Vyplašené  kŕdle  divých  kačiek  zašuchotali  krídlami  a  vzniesli  sa  do  vzduchu.
Modrofialové  hlavičky  káčerov  sa  na  chvíľu  hodvábne  zaleskli  na  slnku  a  na  potok  sa  opäť  znieslo  sviatočné ticho.
Stalo  sa  to  v tej zátoke  zátoke.
Voda  tam  pokojne  stála,  hladina  bola  lesklá  ako  zrkadlo.
Na  jednom  mieste  sa  mi  labka  pošmýkla  a  ja  som  skĺzol  do  vody.
Slávke  by  bola  po  kolená,  ale  pre  mňa  to  bola  ozajstná  hlbočina.
Na  chvíľu  som  sa  ponoril,  potom  vynoril,  zalapal  som  po  vzduchu.
Už  som  sa  videl  v  psom  nebíčku.
Ale  viete,  načo  je „ topenie“  dobré?
Naučíte  sa  plávať.

21.
Púšťam  sa  do  každého  hlasným  brechotom.
Ale  na  bezdomovcov  nebrešem !
Viem,  že  majú  život  pod  psa !
Sedia  na  chodníku,  ležia  na  chodníku,  umierajú  na chodníku,zavadzajú na chodníku; dôstojným občanom nášho mesta. I tým najdôstojnejším!
A čo tak štvrtý kontajner? Na biomasu!
Ľudia  sú  uvedomelí!
Triedia  papier,  triedia  plasty,  triedia  ľudí ! Odpad  je  odpad !
Je  to  ekologické,  je  to  EGOlogické!
Leží  im  predsa  na  srdci  osud  našej  planéty!!!
Iba  osudy  ľudí  si  akosi  nevšímajú!
Má  to  svoju  EGOlogiku!
Ale,  ja,  pes  z  útulku,  tomu  vôbec  nerozumiem!

22.
Viem,  že  je   mojou  psou  povinnosťou  poslúchať!
Ale  nikto  ma  neprinúti,  aby  som  sa  zdvorilo  správal  ku  každému.
Ja  si  ľudí  vyberám !
A  riadim  sa  pritom  citom.
Na  bezcitných  a  sebeckých  som  jednoducho  „pes.“
Veď  som  pes.

23.
Každý  sa  niečoho  bojí!
No  a  ja  mám  strach  z  výšky.
Preto  ma  nikto  nedostane  na  povalu.  Vedú  tam  totiž  priveľmi  strmé  drevené  schody.  Nikto  ma  neprinúti  po  tých  schodoch  vyjsť, hoci  sa  o  to  viackrát  pokúšali. I sám  som  bol  zvedavý,  čo  je  tam  hore.Nanajvýš  druhý  schod  a dosť!
Práve  sme  prišli  z  lesa.
Sálalo  z  nás  augustové  slnko,  voňali  sme  ihličím  a  dubákmi.
Priniesli  sme  plné  košíky.
Vraj  boli  prekrásne!
Dievčatá  sa  k  nim  správali  veľmi  nežne.
Neviem  pochopiť,  čo  je  na  hubách  také  dojímavé.
Sušíme  ich  práve  na  tej  povale.
Dievčatá  vyšli  hore  a  ukladali  nakrájané  dubáčiky  na  papier.
Ja  som  ich  čakal  dolu,  pod  schodmi. Vtom  Slávke  prebehla  popod  nohy  myš.
A  tak  ako  sa  ja  bojím  výšky,  tak  sa  Slávka  bojí  myší.
Nič  som  nevidel,  len  som  začul  výkrik  hrôzy.
Vtom  Števka  zbadala  v  tme  oči. Boli  to  moje  oči.
Ja  som  vybehol  po  tých  strmých  schodoch. Na  pomoc!
Stál  som  na  najvyššom  schode  a  vtom  som  si  uvedomil,  kde  som.
A  tam  ma  to  pritavilo.  Na  najvyšší  schod!
Ďalej  ani  hnúť!
Až  ma  zamrazilo,  keď  som  sa  pozrel  pod  seba.
To  bola  výška!
Moje  nervy!
Triasol  som  sa  akoby  ma  zapojili  do  elektriny.
Teraz  som  potreboval  pomoc  ja.
Števka  pribehla  a  odlepila  ma  z  miesta.
Ale  premohol  som  svoj  strach  a  vybehol  som  po  tých  schodoch!
Pretože  som  sa  v  tej  chvíli  viac  bál  o  Slávku  ako  o  seba.
Nie  že  by  strach  z  výšky  úplne  zmizol ,  ale  zistil  som,  že  sa  dá  prekonať.
Už  ma  strach  neovláda,  ja  ovládam  strach.
Naozaj  to  pomáha,  nemyslieť  iba  na  seba.

Mojím milým  čitateľom!

S  pozdravom Dino!

P. S. Zachráňte  a  budete  zachránení!

Reklamy
 
7 komentárov

Posted by na 27. decembra 2013 in Dumky 2014, II. Próza, Vlastná tvorba

 

7 responses to “Dumky Podvečerné: Ja, pes Dino alias Detektív oriešok

  1. P.S. (porotkyňa)

    27. decembra 2013 at 18:11

    Vtipně pojatý a odlehčený příběh z psího pohledu. Pár pasáží bylo k zasmání, jinak celkem milé.

     
    • Slavomíra Kotradyvá

      19. februára 2014 at 15:21

      Ďakujem! Povzbudilo! Pekný deň!

       
  2. Yukio (porotkyňa)

    10. februára 2014 at 11:26

    Áno, bolo to milé, ale namiesto pohľadu psa na svet ľudí, som mala pocit, že čítam pohľad človeka cez psa na svet ľudí. Nejako mi tam ten pravý psí moment chýbal. Hlavný hrdina sa správal, akoby svet ľudí až pridobre poznal, hoci nemal odkiaľ. Práve to bolo príčinou absentujúcej logiky. Jedna veta vyjadrovala istý výrok, ktorý bol v nasledujúcej vete popretý a čitateľ sa pýtal, čo z toho si má vybrať. Ako príklad mi poslúži scénka s ukradnutou stoeurovou bankovkou. Psík sa o nej vyjadruje, akoby presne vedel, o čo ide, a bankovku správne nazýva stoeurovkov (a ja ako čitateľ sa pýtam, odkiaľ mal túto znalosť), v nasledujúcej vete však čitateľovi oznamuje, že o hodnote nemá páru, iba sa tak správa “akoby” to vedel. Slovo “akoby” je v tomto prípade kľúčovým a robí najväčší zmätok. Odkazuje na jav, ktorý sa pozorovateľovi javí byť niečím, čím nie je. Lenže to by sa nemohol pozotrovateľ javu s tým samotným javom identifikovať. Šlo by to jednine vtedy, ak by sa odkazovalo na minulosť, kedy sa pozorovateľ díva na akési svoje mladšie a ničnetušiace alter ego, ale v texte to bolo opísané, akoby šlo o prítomnosť, a preto vznikol logický lapsus.
    V texte sa objavili aj nejaké štylistické a pravopisné chyby. Pokiaľ ide o formálnu stránku, neporozumela som dobre tomu, prečo je každá veta v inom riadku. A niekedy len časť vety. Alebo niekedy sú v jednom riadku vety dve.

     
  3. Slavomíra Kotradyvá

    19. februára 2014 at 07:38

    To nemá byť príbeh len o psej duši, to je príbeh aj o ľudskej duši, to bol zámer, využila som hyperbolu, a preto je to logicky miestami mimo logiky/ ako v rozprávke, a to tak trochu rozprávka je/.
    Tých pár pravopisných chýb som v texte našla, ale tie štylistické by ma zaujímali, aby som sa im v budúcnosti vyhla. S pozdravom S. Kotradyová

     
  4. Yukio (porotkyňa)

    19. februára 2014 at 13:41

    To je jedno, či príbeh bol o ľudskej alebo psej duši. Podali ste pohľad očami psa, nie človeka uväzneného v psom tele, a tomu bolo treba text prispôsobiť, inak išlo o pomerne veľké logické faux pas. Istú rozprávovosť vám neupieram, ale nebola natoľko výrazná, aby ju čitateľ bral na vedomie, a to hlavne preto, že výstavba textu len plávala po povrchu tohto žánra, jeho zákonitosti a hĺbku však ignorovala. Treba si uvedomiť, že v každom texte platia isté zákonitosti a autor by sa mal nimi pri písaní riadiť, inak mu vznikne nečitateľná zlátanina.
    Odpusťte mi, ale vo vašom prípade som hyperbolu, t.j. zveličenie za účelom zvýraznenia istej črty, v texte nenašla. Keby tam aj bola, určite by nespôsobovala chyby v logike. Ak áno, potom to znamená, že niečo nie je v poriadku.
    Príklady zo štylistiky:
    “Mal som strach, keď ma zdvihol vysoko do náručia.” – najprv niečo uchopíte (či už do rúk, alebo to vezmete do náručia) a až potom to zodvihnete a/alebo niekam presuniete.
    “Sám v čiernej chladnej noci. Navôkol stony psov. Čo so mnou bude?” – veta so stonmi psov je nelogická, štylisticky neprípustná. Tak, ako je napísaná, evokuje, že sa stony na mieste NACHÁDZAJÚ, nie ozývajú. Čo, musíte sama uznať, je hlúposť. Chápem, že ste zrejme chceli povedať, že psík počuje hlasy ostatných psov prichádzajúce z diaľky, ale táto informácia chýba a nie je doplnená ani v kontexte. Preto nám opäť následkom nedôslednej štylistiky vzniká logická chyba: ako môžete tvrdiť, že psík je sám, keď všade okolo sú psy?
    Toto sú len dva príklady z viacerých.
    Pod štylistiku sa radí aj tektonika, čiže výstavba textu, jeho formálna stránka, ku ktorej som sa vyjadrila v predchádzajúcom komentári.

     
    • Slavomíra Kotradyvá

      19. februára 2014 at 15:11

      Jedno porekadlo hovorí: “Poskytni svoje ucho každému.” Riadim sa ním. Ďakujem za odpoveď!

       
      • Yukio (porotkyňa)

        19. februára 2014 at 16:04

        Za málo. Účelom bolo poukázať na silné a slabé stránky a je len na vás, čo si z toho vezmete. Autor by mal poznať v čom je dobrý a v čom sa ešte musí zdokonaľovať, inak sa nikam nepohne. Aj pri literárnej kritike však platí koľko ľudí, toľko chutí. A pokiaľ vaša tvorba niekoho poteší (čo zjavne urobila), určite to nebolo márne. Prajem veľa úspechov 😉

         

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s

 
%d bloggers like this: